V dňoch 15. a 16. apríla sme sa zúčastnili súťaže Siemens Young Generation Awards, SYGA, v Bratislave. Museli sme ísť už v stredu, aby sme sa stihli pripraviť. Keďže vlak išiel veľmi skoro, nestihli sme ani vidieť do konca divadelné predstavenie Mária Antoinetta, čo bola trochu škoda, pretože nás veľmi zaujalo. Batožiny sme mali viac než dosť, našťastie sme sa dostatočne rýchlo zohrali. Išla s nami Ing. Šandrejová, ktorá nám pomáhala pri tvorbe prezentácie a radila nám, čo a ako povedať, čomu sa vyhnúť a veľmi nám tiež pomohlo, keď sme sa mohli poučiť aj zo skúseností našich predchodcov. Cesta vlakom trvala päť hodín, čo nám dalo dosť času na prípravu, dokončenie prezentácie a samozrejme, aj na oddych.
Po príchode do Bratislavy sa celý plán začal trochu komplikovať. Z Prešova sme odchádzali za jasného svitu slnka a tam sme vystúpili do poriadne sychravého počasia. Našťastie nepršalo husto. Vedeli sme, že k nášmu hotelu ide aj linka mestskej dopravy, ale nevedeli sme ako sa medzitým počasie zmení, a vedeli sme že s toľkými taškami by sme pred dažďom neutiekli. Celkom vhod nám preto prišla ponuka jedného taxikára, ktorý sa ponúkol, že nás odvezie za veľmi dobrú cenu. Hotel síce nebol ďaleko, no bol hore v pomerne strmom kopci asi dvesto metrov od hlavnej cesty, a teda aj najbližšej zastávky. Pri pohľade naň sme boli všetci radi, že sme nešli mestskou dopravou, lebo ani jeden z nás si nedokázal predstaviť, ako by sme tam vyliezli aj so všetkými taškami.
Keďže súťaž začínala oficiálne až vo štvrtok ráno, využili sme ostávajúci voľný čas a urobili sme si výlet do centra mesta, pretože nás pochytil hlad. Boli sme milo prekvapení, keď sme zistili, že cesta od hotela k prezidentskému palácu trvala asi iba päť minút, samozrejme trolejbusom.
Vo štvrtok ráno začínala súťaž už o ôsmej ráno, takže sme si museli privstať. Na rozloženie a zbežné otestovanie funkčnosti, aby sme zistili, či všetky diely cestu prežili, sme mali len hodinu. Možno sa to zdá veľa, no keď sa veci nedaria, je to veľmi, ale naozaj veľmi, veľmi málo. Našťastie, tentoraz to nebol náš problém. Po rýchlom privítaní a úvode nasledovali už samotné prezentácie.
Súťažné práce boli skutočne zaujímavé a z rôznych oblastí automatizácie. Zaujímavosťou je určite fakt, že až v tomto ročníku, v poradí už siedmom, mala na súťaži konečne účasť aj škola z Bratislavy. Prezentácie mnohých súťažiacich boli často nesúvislé, nedostatočne názorné alebo bolo veľmi zložité prísť na to, o čom vlastne práca je. Aby som to objasnil - niektorí čítali celý obsah z prezentácie, iní hovorili veľmi ticho alebo nezrozumiteľne, ďalší zabudli povedať zmysel ich práce a väčšina spomínala fakty, na ktoré boli dopredu upozornení organizátormi aj porotcami. Mnohé práce ma svojou prezentáciou veru nezaujali, avšak modely, mechanické a konštrukčné riešenia boli skutočne pútavé.
Povzbudením pre nás bolo pochvalné vyjadrenie hlavného porotcu, ktorý ohodnotil našu prácu ako takmer profesionálnu a tak isto hlavný organizátor, ktorý povedal, že sme sa prezentovali na profesionálnej úrovni. Úprimne, očakávali sme, že budeme nominovaní na niektoré z popredných miest, snáď aj prvé.
Poobede sme mali pripravenú exkurziu do výrobných hál Volkswagenu, ktorá podľa časového harmonogramu mala trvať približne tri hodiny. Po skúsenosti z automobilky KIA nám to pripadalo tak akurát, avšak všetko bolo inak. Z výroby sme nevideli takmer nič. Aj ja osobne som sa dosť tešil, že uvidím, ako sa vyrába známe a luxusné Audi Q7, ľudový Volkswagen Touran a tiež výrobu karosérie pre Porsche Cayenne. Prešli sme však iba montážnu halu, kde toho zaujímavého veľa nebolo. Strojov a plne automatizovaných pracovísk tu veľa nebolo, takže sme si aspoň obzerali tanec indukčných vozíkov. Z nich nás najviac zaujal a dobre pobavil jeden samochodný zásobovací, ktorý mal zapnuté rádio. Asi preto, aby mu čas rýchlejšie ubehol.
Takže, naša exkurzia skončila po trochu viac než hodine a tým nám vznikla dvojhodinová diera. Snažili sme sa ešte nejaký čas využiť otázkami, ktoré sa však rýchlo minuli. Na niektoré sme dokonca odpoveď ani nedostali, napríklad, keď som chcel vedieť výrobnú cenu Q7.
Po exkurzii sme mali rezervovanú motokárovú halu v Ivanke pri Dunaji. Počas cesty nám jeden z profesorov robil sprievodcu a oboznamoval nás s Bratislavou a okolím. Išlo mu to celkom dobre a popri tom nás aj dobre pobavil svojimi výrokmi, čo zahnalo znechutenie z Volkswagenu. Cestou sme na chvíľu uviazli v dopravnej zápche, čím Bratislava len potvrdila svoju povesť preplneného a zle zorganizovaného mesta.
Halu sme mali rezervovanú na tri hodiny, čo nám úplne stačilo. Kto chcel, stihol aj päť jázd a to sme samozrejme využili naplno. Veruže sme sa nestratili ani tu a dokázali sme svoje jazdecké schopnosti. Poradie sa vždy otáčalo ako presýpacie hodiny, ale nakoniec sme obsadili pekné tretie a štvrté miesto.
Piatok začínal o niečo horšie, lebo sme sa museli voziť aj so všetkou našou batožinou, ale vyšli nám v ústrety. Vyhodnotenie sa konalo v aule spoločnosti Volkswagen za prítomnosti novinárov a zástupcov firmy Siemens aj Volkswagen. Plní očakávania sme netrpezlivo čakali, kedy nás zavolajú. Začali cenou časopisu AT&P a na naše veľké prekvapenie sme ju získali práve my s našim projektom Dávkovač duroplastu. Ťažko povedať, ktoré je to miesto, no s veľkou pravdepodobnosťou piate.
Štvrté miesto, cenu časopisu Quark, získala práca s názvom Automatické riadenie zavlažovania a postrekovania záhradných plôch. Podstatu tvoril program, ktorý vyhodnocoval vlhkosť pôdy, intenzitu dažďa, osvetlenie aj teplotu v skleníku a podľa toho spúšťal záhradné ostrekovače, ostrekovače v skleníku a vetranie skleníka.